Dňa 1. decembra 1955 sa v autobuse mestskej dopravy v Montgomery v štáte Alabama odohrala udalosť, ktorá sa zapísala do moderných dejín Spojených štátov amerických. Krajčírka Rosa Parksová odmietla poslúchnuť výzvu vodiča, aby uvoľnila svoje miesto belochovi. Jej následné zatknutie spustilo 381 dní trvajúci bojkot autobusov v Montgomery a dalo nový impuls americkému hnutiu za občianske práva.
Rasová segregácia v Montgomery a každodenná realita Juhu
V polovici 20. storočia platili v južných štátoch USA takzvané zákony Jim Crow. Tento právny systém vynucoval striktnú rasovú segregáciu vo všetkých oblastiach verejného života. Od školstva, zdravotníctva a ubytovania, až po verejnú dopravu. V meste Montgomery určovali pravidlá rasového oddelenia v autobusoch miestne vyhlášky spoločne s internými predpismi prepravnej spoločnosti.
Predné sedadlá v autobusoch boli vyhradené pre biele obyvateľstvo, zatiaľ čo zadné časti boli určené pre Afroameričanov. Stredová sekcia fungovala ako prechodná zóna. Ak sa autobus naplnil belochmi, vodič mal právo posunúť hranicu segregovanej zóny ďalej dozadu a prikázať černochom na stredových sedadlách, aby sa postavili a uvoľnili miesto. Afroameričania navyše museli často nastúpiť prednými dverami, zaplatiť cestovné u vodiča, následne vystúpiť a znova nastúpiť zadnými dverami. Niektorí vodiči s autobusom odišli skôr, než cestujúci stihli zadnými dverami nastúpiť. Verejná doprava sa tak stala jedným z najviditeľnejších miest každodennej rasovej diskriminácie a poníženia.
Občianska angažovanosť Rosy Parksovej pred rokom 1955
Rosa Parksová patrila medzi najvýznamnejšie ženy histórie. V decembri 1955 bola politicky aktívnou občiankou. Dlhé roky pred svojím zatknutím pôsobila v organizácii NAACP (Národná asociácia pre pokrok farebného obyvateľstva).
V roku 1943 sa stala sekretárkou miestnej pobočky NAACP v Montgomery, kde úzko spolupracovala s jej predsedom E. D. Nixonom. V rámci svojej činnosti dokumentovala prípady rasovo motivovaného násilia, diskriminácie a odopierania volebného práva Afroameričanom. V lete 1955 absolvovala vzdelávací kurz v Highlander Folk School v štáte Tennessee, ktoré bolo centrom zamestnanom na podporu občianskych práv a odborového organizovania. Rosa Parksová teda dôverne poznala štrukturálnu povahu diskriminácie aj stratégie nenásilného odporu.
Udalaosť z 1. decembra 1955: Odmietnutie v autobuse
Vo štvrtok 1. decembra 1955 po skončení pracovnej zmeny v obchodnom dome nastúpila 42-ročná Rosa Parksová do autobusu na ulici Cleveland Avenue v Montgomery. Posadila sa do prvého radu stredovej sekcie, ktorá bola určená pre čiernych cestujúcich, pokiaľ nebolo potrebné miesta uvoľniť.
Počas jazdy sa predná časť autobusu vyhradená pre belochov zaplnila. Vodič James F. Blake zastavil a prikázal štyrom čiernym cestujúcim v danom rade, aby sa postavili a prenechali svoje miesta jednému nastupujúcemu belochovi. Tri osoby po výzve uposlúchli, no Rosa Parksová zostala sedieť. Vodič ju upozornil, že ak nevstane, zavolá políciu. Parksová odpovedala, že môže zavolať, ale nevstane.
Polícia ju následne na mieste zatkla za porušenie miestnych vyhlášok a previezla na policajnú stanicu, kde bola dočasne zadržaná a obvinená. Vo svojej autobiografii neskôr objasnila nesprávne interpretácie tohto momentu. Vysvetlila, že nebola fyzicky unavená o nič viac, ako po iné dni po práci, ale bola unavená z neustáleho ustupovania nespravodlivosti.
Predchádzajúce prípady a širší kontext odporu
Rosa Parksová nebola prvou osobou v Montgomery, ktorá odmietla uvoľniť miesto v segregovanom autobuse. V marci 1955, deväť mesiacov pred udalosťou s Parksovou, bola za rovnaký čin zatknutá len 15-ročná študentka Claudette Colvinová. O niekoľko mesiacov neskôr sa odohral podobný incident s Mary Louise Smithovou.
Vedenie NAACP a miestni aktivisti vtedy zvažovali právne napadnutie segregácie na základe prípadu Colvinovej. Predstavitelia komunity sa však obávali, že tehotenstvo mladistvej Colvinovej by mohlo vtedajšia spoločenská klíma využiť na spochybnenie morálneho kreditu celého hnutia. Prípad Rosy Parksovej bol iný. Parksová bola dospelá, pracovitá, všeobecne rešpektovaná žena, bez záznamu v registri trestov a s dlhoročnými skúsenosťami v hnutí. Jej profil poskytoval stabilný základ pre koordinovanú právnu a spoločenskú akciu.
Bojkot autobusov v Montgomery: Organizované kolektívne úsilie
Reakcia na zatknutie Rosy Parksovej bola rýchla a organizovaná. Jo Ann Robinsonová, predsedníčka organizácie Women’s Political Council (Ženská politická rada), spolu so svojimi študentmi cez noc vytlačila a rozdistribuovala desiatky tisíc letákov vyzývajúcich Afroameričanov, aby v pondelok 5. decembra 1955 v deň súdneho pojednávania s Parksovou nenastupovali do mestských autobusov.
Jednodňový protest dosiahol takú vysokú účasť, že sa vedúce osobnosti komunity rozhodli v akcii pokračovať. Založili organizáciu Montgomery Improvement Association, do ktorej čela zvolili mladého, vtedy pomerne neznámeho 26-ročného baptistického kazateľa Martina Luthera Kinga Jr.
Bojkot autobusov v Montgomery trval celkovo 381 dní, od 5. decembra 1955 do 20. decembra 1956. Keďže Afroameričania tvorili približne 70 percent všetkých cestujúcich v mestskej autobusovej doprave v Montgomery, prepravný podnik aj miestni obchodníci utrpeli zásadné finančné straty.
Právne víťazstvo a koniec segregácie v autobusoch
Zatiaľ čo bojkot paralyzoval mestskú dopravu, v právnej rovine prebiehal paralelne súdny proces.
Dňa 5. júna 1956 federálny trojčlenný súd rozhodol, že rasová segregácia v autobusoch v štáte Alabama porušuje 14. dodatok Ústavy USA. Mesto Montgomery a štát Alabama sa proti rozhodnutiu odvolali, avšak najvyšší súd USA 13. novembra 1956 toto rozhodnutie potvrdil. Dňa 20. decembra 1956 boli oficiálne doručené súdne príkazy zakazujúce segregáciu v doprave a nasledujúci deň, 21. decembra 1956, sa bojkot oficiálne skončil. Rosa Parksová bola medzi prvými cestujúcimi, ktorí nastúpili do desegregovaného autobusu.
Zrušenie segregácie v autobusoch v Montgomery neznamenalo okamžitý koniec rasovej diskriminácie v USA, no preukázalo účinnosť organizovaného nenásilného protestu a vystrelilo Martina Luthera Kinga Jr. do pozície národného lídra hnutia za občianske práva.
Život Rosy Parksovej po udalostiach v Montgomery
Zapojenie do bojkotu malo pre Rosu Parksovú a jej rodinu vážne osobné a ekonomické následky. V dôsledku svojej aktivity stratila prácu v obchodnom dome a jej manžel Raymond Parks musel opustiť svoje zamestnanie kvôli tlaku zo strany zamestnávateľa. Rodina neustále čelila telefonickým vyhrážkam smrťou a obťažovaniu.
V roku 1957 sa Parksovci z bezpečnostných aj ekonomických dôvodov presťahovali do Detroitu v štáte Michigan. Ani tam však Rosa Parksová v občianskej aktivite nepoľavila. V rokoch 1965 až 1988 pracovala ako administratívna pracovníčka v kancelárii černošského člena Snemovne reprezentantov USA Johna Conyersa. Venovala sa otázkam bývania, diskriminácie v zamestnaní a podpore mladých ľudí.
V neskoršom veku sa jej dostalo najvyšších štátnych aj medzinárodných poct:
- V roku 1996 jej prezident Bill Clinton udeli Prezidenskú medailu slobody.
- V roku 1999 jej Kongres USA udelil Zlatú medailu kongresu.
Rosa Parksová zomrela 24. októbra 2005 vo veku 92 rokov. Stala sa prvou ženou v histórii USA, ktorej pozostatky boli s poctami vystavené v rotunde Kapitolu vo Washingtone, D.C.
zdroj foto: picryl.com
